Dielo Skratka vytvoril v roku 2016 Matej Rosmány, počas nášho artcampu Landscape Revisited 5. Počas desať dňovej akcie dielo vymyslel aj vyrobil, a kolektívne sme ho začiatkom septembra vztýčili.
V kontexte nami prevádzkovanej dúbravickej krajinnej galérie, sme miesto vybrali pre umelecký zásah najmä pre jeho krásne výhľady na tri dediny a zároveň „na pol stredného Slovenska“, tiež ale pre polohu na križovatke poľných ciest, na hraniciach chotárov viacerých obcí – Dúbravica, Oravce, Poniky, Ponická Huta.
Zapasovalo na návrší naozaj dobre.
Miesto zvané Ľahký kameň má samo osebe výborné kruhovo otvorené výhľady, jeho poloha aj charakter je sama osebe „nezaujímavá“, na periférii miestnej agrárnej krajiny severného Podpoľania. Skratka na návrší (v blízkosti Triangulačného bodu) bola už druhým dielom z našej produkcie. V rokoch 2012 až 2016 dopĺňal miesto iný drevený objekt, Vyhliadka na tri dediny, ktorú navrhla a s našou pomocou vyrobila srbská umelkyňa Bojana Atlija počas tretieho ročníka artcampu Landscape Revisited.
Bojana Atlija: Vyhliadka na tri dediny, Landscape Revisited 3
Landscape Revisited (Nový pohľad na krajinu) je kolektívna rezidencia, tvorivý pobyt umelcov, architektov, dizajnérov so zameraním citlivo a kultúrne intervenovať v krajine. Medzi rokmi 2011 – 2021 sme usporiadali jeho 8 ročníkov.
Po materiálovom dožití Vyhliadky sme chceli zaujímavú polohu využiť pre osadenie nového diela, takže sme sa dohodli s Matejom Rosmánym, že práve tu, ako účastník aktuálneho ročníka artcampu, niečo vytvorí.
Hneď po svojom vzniku si rebrík získaval srdcia svojich občasných návštevníkov, ale asi nikoho vtedy nenapadlo, akým fenoménom sa postupne táto improvizovaná inštalácia v krajine stane.
Prvé štyri roky jeho návštevnost pozvoľna a potešiteľne stúpala, desiatky ľudí štvrťročne korešpondovali s celkovou návštevnosťou našej dúbravickej ešte nedlho fungujúcej otvorenej krajinnej galérie. Náhle ale, so začiatkom pandémie vyskočila strmo nahor na stovky týždenne, súbežne s tým, ako stúpali počty nakazených a ľudia v súvislosti s opatreniami začali tráviť v prírode oveľa viac času.
Nadnesene „krivku rastu prípadov Covidu, kopírovala krivka návštevnosti Skratky“, Matejova (nad)stavba z miesta „uprostred ničoho, mimo všetkého“, zrazu urobila periférne centrum.
Rozmer popularity, návštevnosti a významu tohto rebríka vedúceho nikam zaskočil isto mnohých. Nás určite.
A bol to šok.
Nielen že sa Skratka stala z našich realizácií ďaleko najnavštevovanejšou, myslím že nebudeme veľmi preháňať, že sa stal ikonou, jedným z identifikačných symbolov lokality, turistickou atrakciou nadregionálneho významu.
Rebrík si vo verejnom priestore žil svojím životom, postupne sa informácia o ňom rozšírila celým Slovenskom, samozrejme, najmä sociálnymi sieťami. Na instagrame vznikol hashtag #rebrikdoneba, galéria fotografií návštevníkov balansujúcich na vrchole rebríka, opretého o nič, stojí za pozretie. 🙂
Životnosť materiálu diela koncom roka 2021 (predpokladane) skončila, preto sme ho, neradi, ale museli, napriek vysokej návštevnosti a obľúbenosti, z bezpečnostných dôvodov de-inštalovať.
Odkladali sme to tak dlho, ako to len šlo, vedeli sme, že takéto niečo, čo sa s rebríkom udialo, vôbec nie je samozrejmosťou, aj preto že rebrík sa stal súčasťou lokality, bol žiadaný a na horizonte nad dedinami vítaným krajinotvorným elementom.
A práve tento jeho status “ikony” z neho spravil pre Periférne centrá istý záväzok. Že ho na návršie vrátime, znovu postavíme.
Už koncom jesene sme preto začali plánovať jeho opravu, dohovorili sme zabezpečenie materiálu. Príchod zimy a iné momentálne okolnosti proces znovu postavenia zastavil. Či sa niekedy rebrík na horizont vráti, stále nie je isté.
Mimochodom, počas spomínaného piateho ročníka artcampu Landscape Revisited (s podtitulom pohyb, cesty, skratky) vzniklo v blízkosti Skratky tiež iné dielo, dočasná zelená architektúra/socha, Tunel, od trojice architektov Kopec, Lucký, Tolt, ktorí využili živú hmotu hustého porastu mladých drevín, na vytvorenie niekoľko desiatok metrov dlhej komunikačnej línie dovtedy nepriechodnými útrobami divokej zelene. Škoda, že tento zelený Tunel sa nedožil vrcholnej návštevnosti Skratky…
Legendárny rebrík, zaujímavá skúsenosť
Aj nás zaskočilo, neočakávali sme aké v súvislosti s ním vzniknú nové situácie, požiadavky, dopady na verejný priestor, prostredie, spoločnosť, šok z más, šok z neustávajúceho záujmu, vyskoká frekvencia návštevníkov dediny.
Vzniklo tu obľúbené vychádzkové, či piknikové miesto navštevované rôznymi typmi ľudí zo široka-ďaleka. Vysoká návštevnosť znamenala aj nepredvídané zmeny, s ktorými sa všetci stále len učíme existovať.
Návštevníci vytvorili asi tri nové chodníčky cez lúku, nové auto-moto cesty, samovoľne vzniklo parkovisko na konci dediny kde sa denne striedali autá, cez víkendy minimálne v desiatkach denne, ročne teda v tisíckach.
Pozitívne ale je, aspoň sa tak zdá podľa reakcií, s ktorými sa stretávame, že panuje “všeobecná zhoda” na tom, aby dielo Skratka – „rebrík do neba“ – bolo naďalej súčasťou miestnej krajiny.
A zdá sa nám, že Skratka predstavuje pozitívny príklad aj v kontexte Slovenska, akú silu môže mať dobré vizuálne umenie.
Keď už bol materiálový stav diela kritický performatívne a akčne sme ho deinštalovali v jedno sobotné ráno koncom novembra.
Príznačne, len niekoľko dní pred nástupom ďalšej zimnej vlny pandémie Covid-u, a teda s predpokladom zvýšenia návštevnosti, sme ho poňali ako podobenstvo zlomenia krivky (od toho času skutočne začala krivka klesať).
Autorskú akčnú deinštaláciu rebríka vykonal Andrej Poliak, za fotografickej pomoci autora Skratky Mateja Rosmányho.
Rebrík z horizontu teda zmizol, ostali nám však po ňom riso-grafiky, ktoré vytvorila Lívia Mezovská – môžete ich mať aj vy – ich zakúpením podporíte zároveň aj činnosť nášho vidieckeho kultúrneho laboratória / periférneho kultúrneho centra, a tak napríklad aj re-inštaláciu Skratky, či vznik úplne nového diela v krajinnej galérii, opravy, údržbu.
Autor textu a fotografii: Andrej Poliak