Text: Michaela Kučová, kultúrna organizátorka a publicistka.

Budovu bývalej materskej školy obec Dúbravica venovala Periférnym centrám v roku 2016. Dlhodobo nevyužívaný priestor sa počas uplynulých piatich rokov premenil na zázemie, z ktorého hosťujúci umelci a umelkyne vstupujú do okolitej krajiny. Popritom však nový život vstúpil aj do samotnej Škôlky (už s veľkým písmenom) a jej nájomcovia tu postupne budujú nezávislé kultúrne centrum. Vytvorili v ňom priestor, kde možno spoznávať formy súčasného umenia a príjemne tráviť voľný čas. Je miestom pre rozvíjanie umeleckej praxe, ale aj program pre rodiny s deťmi, workshopy a kultúrne podujatia rôznych žánrov. Slúži tiež študentom a študentkám, pravidelne hostí ateliéry bystrickej Akadémie umenia či Slovenskej technickej univerzity.

Periférne centrá sa ujali škôlky v roku 2016 po tom, čo tu istý čas skúšala šťastie pekáreň. Zamúčené priestory si vyžadovali napraviť predchádzajúce roky pustnutia. Ako materská škola budova fungovala s prestávkami od roku 1981 a dúbravickým rodinám definitívne doslúžila v roku 2004. Odvtedy nemala opateru dlhodobých majiteľov. V priestore, ktorý kedysi vznikol s podporu miestneho družstva v rámci brigád Akcie ZET, bolo preto potrebné vyriešiť takmer všetko – vodoinštaláciu, elektroinštaláciu, vykurovanie. A to celé so zreteľom na energetickú náročnosť budovy. Práve investície do budovy sú podmienkou dlhodobého nekomerčného prenájmu, v rámci ktorého obec priestor poskytla občianskemu združeniu. Komplexná nárazová rekonštrukcia zväčša nie je v možnostiach nezávislých kultúrnych aktérov, aj Periférne centrá sa preto vybrali cestou opravovania a zútulňovania priestorov po častiach. Zlý technický stav je tak naprávaný postupnými krokmi, priebežnou výmenou, údržbou a zveľaďovaním. Po získaní priestoru noví nájomcovia s pomocou obce a vtedajšieho starostu Ľubomíra Šestákavyprázdnenú budovu zariadili základným nábytkom. V priebehu nasledujúcich rokov zrekonštruovali elektrinu, vodoinštaláciu aj vykurovanie. A z poľných podmienok vytvorili jednoduché, no príjemné útočisko pre umelcov a umelkyne.

Pred nástupom do Škôlky

Hlavnou motiváciou pre osídlenie priestorov škôlky sú práve umelecké rezidenčné pobyty. Združenie v lokalite pôsobí od roku 2011 a koncept umeleckých zásahov vo vidieckom prostredí od počiatku realizovalo formou tvorivých pobytov v regióne. Škôlka je už tretí priestor, v ktorom Periférne centrá pôsobia, no po prvýkrát ide o budovu, ktorá tvorbe poskytuje aj adekvátne zázemie. V istom zmysle sa dá Škôlka vnímať skoro ako vytvorená na mieru aktivitám združenia – bývalá trieda predstavuje ideálny ateliér pre ojedinelý formát rezidencií Jednota, v rámci ktorého sa každoročne realizuje veľkorozmerná maľba určená na priečelie dúbravických potravín. Priľahlý pozemok poskytuje slobodný a zároveň chránený priestor na prácu s drevom, kameňom, betónom či ďalšími náročnými materiálmi. A napríklad aj na experimentovanie s možnosťami verejného priestoru či permakultúrou. Prístup Periférnych centier k osídleniu budovy, ktorá prestala slúžiť svojmu pôvodnému účelu, vystihuje celkový étos ich pôsobenia: napriek zlému technickému stavu sa už v lete 2016 v priestoroch konali prvé aktivity, prebehol tu 5. ročník architektonického sústredenia Landscape Revisited či workshopy s výtvarníčkou Danielou Krajčovou. Prví odvážni rezidenti si obývateľný priestor vykurovali elektrickými ohrievačmi a súčasne s pomocou miestnych prebiehali upratovacie brigády. V jadre Periférnych centier totiž je túžba tvoriť aj napriek nedokonalým podmienkam. Základným princípom je neustály pohyb, práca a postupné budovanie, ktoré neparalyzujú nedostatky. Tie sú hnacím motorom, ktorý beží na nekonečnom príleve nápadov a podnetov – vždy je čo zlepšovať.

Pre Škôlku je preto aj dnes charakteristická procesuálnosť, teda neustále prebiehajúce práce. Toto kultúrne centrum možno chápať ako neprestajne vyvíjajúce sa dielo, ktoré formujú potreby a možnosti komunity. Po piatich rokoch objekt Škôlky tvorí niekoľko svojbytných priestorov so špecifickou funkciou – kancelária poskytuje administratívne zázemie združeniu, kuchyňa je jeho spoločenské centrum. Zadná časť budovy slúži ako ubytovacie priestory, ktoré v súčasnosti predstavujú dve samostatné izby a jeden byt. Najväčšia miestnosť je využívaná podľa potreby na workshopy  alebo ako veľkorysý ateliér, pivničný priestor plní úlohu dielne. Pre Periférne centrá bolo tiež rozhodujúce, že bývalú škôlku obklopuje zelený areál, ktorý dnes zahŕňa detské ihrisko, záhradu aj amfiteáter. Všetky priestory podľa potreby využívajú rezidenti a rezidentky, no aj verejnosť počas podujatí, verejných prezentácií, workshopov, tvorivých dielní a iných stretnutí. A nielen súčasťou, ale formotvornými prvkami celého sídla Periférnych centier sú umelecké zásahy. Nachádzajú sa tu v podobe objektov, ale tiež funkčných riešení, ktoré reflektujú špecifiká východiskovej situácie a zlepšujú kvalitu verejného priestoru.

Obľúbená preliezka od Mariána Laššáka tesne pred dokončením.

Nostalgia aj vízie pre budúcnosť

Veľká časť diel, ktoré sú výstupom rezidencií v Škôlke, je výsledkom snahy kultivovať vidiecke kultúrne centrum. Získaním budovy a nevyhnutnou potrebou jej rekonštrukcie sa aktivity Periférnych centier koncentrujú na danom mieste. Naďalej vychádzajú aj do okolitého priestoru tzv. krajinnej galérie a rozvíjajú pobyt v regióne poskytovaním nových uhlov pohľadu (napríklad z populárneho rebríka Skratka Mateja Rosmányho, meditatívneho nadhľadu Ľubomíra Slovinského na Skalke či bytostným uvoľnením v lesnej saune štúdia H3T architekti). Usadenie sa na konkrétnom mieste však vždy prináša pozornejšie vnímanie bezprostredného okolia a úsilie o zlepšovanie zážitku z pobývania v ňom. V Škôlke to znamená nielen sanovanie technického stavu budovy, ale aj prehlbovanie hodnôt, ktoré predstavuje. Experimentálnymi spôsobmi Andrej Poliak a Veronika Mezeiová so svojimi spolupracovníkmi hľadajú ideálne podoby vidieckeho kultúrneho centra. Každý rezidenčný pobyt sa tak do väčšej či menšej miery stáva príležitosťou na „ladenie“ jeho podoby.

Občas to má celkom praktickú formu, ako keď sochár Rosmány na úspešnú voľnú realizáciu v krajine nadviaže riešením pre zdevastované pieskovisko. Novú etapu pieskoviska po vyčistení a výmene piesku zarámcoval do dubového prekrytia a sedenia, ktoré prispôsobujú jeho optimálne využitie na mieru pre rodiny s malými deťmi. Inokedy rezidencia v Škôlke podnieti abstraktnejšie uvažovanie o radostiach detstva. Takým výstupom sú napríklad objekty Mariána Laššáka či Branislava Nikolića. Laššák svojimi nadrozmernými stoličkami hravo prepája možnosti sedenia a preliezok, ktoré vo svojej masívnosti asociujú tému rastu. Dielo sa pohráva s detskou perspektívou a obdobím, v ktorom sa nám bežné okolité predmety zdajú obrovské – aby sme ich časom prerástli a pochopili v skutočnej veľkosti. Zväčšenou mierkou Laššák dopriava zábavný objekt pre deti súčasné, ale zároveň aj deťom minulým (dospelému publiku) dovoľuje opäť na moment zažiť čarovnosť detského údivu. Srbský umelec Branislav Nikolić v práci Zmrzlina čerpá z osobných detských spomienok, ale využíva pri tom tiež univerzálnu detskú skúsenosť. Drevená socha opäť v dramatickej mierke zvečňuje banálnu tragédiu mladých liet, padnutú zmrzlinu. A kým sám autor odkazuje najmä k nostalgii, podobne ako Zuzana Duchová (V NEŠŤASTÍ.POMÁHAJ č. 11/2019) môžeme v diele nachádzať aj paralely ku konzumnej nenásytnosti, ktorá nás priviedla až do stavu klimatickej krízy. V každom prípade, zmrzlina sa už topí.

Pestovanie tvorby

Široké pole možností predstavuje samotná záhrada bývalej škôlky aj pre zdanlivo „nemiestne“ zásahy. Svoj stály domov tu našli staršie diela z akcie Plody umenia (2014). Dula zasadená maliarkou Julianou Mrvovou vo voľnej prírode zažívala príliš zaťažujúcu pozornosť divej zveri, dnes preto (okrem zvečnenia na plátne Mrvovej vytvoreného v rámci prvej rezidencie programu Jednota) zdobí záhradu škôlky. Pristál tu tiež objekt Ota Hudeca, ktorý má slúžiť na vesmírne cestovanie a zároveň ako včelín. DBSP 01 (Dúbravica Beekeeper’s Space Program) na prvý pohľad pôsobí v obklopení vidieckej zástavby absurdne, no vesmírnemu plavidlu možno pripísať podobne sladké eskapistické fantázie, aké pri návšteve Dúbravice omámia nejdeného mestského návštevníka. V obklopení zelene nájdeme aj železobetónové „graffiti“ Lukáša Paroleka, ktoré v kontraste materiálovej hrubosti a organicky mäkkých tvarov vtipne vsádzajú mestský vizuálny jazyk do rurálneho kontextu.

Záhrada zároveň umožňuje praktizovať environmentálnu ohľaduplnosť, či už prostredníctvom vlastných pestovateľských aktivít alebo napríklad vybudovaním systému na zber dažďovej vody. Okrem samotného sadenia, štepenia a spôsobu starostlivosti o zasadené, sú opäť zaujímavé aj jednotlivé záhradné formy. Plochu areálu, ktorý sa od budovy škôlky dvíha do stráne, formujú betónové bloky (Haus Ateliér) ako príležitosti na sedenie i sadenie. Priestor ďalej rozohrávajú terasovité záhony a stupňovité sedenie (Andrej Poliak) či funkčný autorský skleník Andreja Poliaka a Mareka Halásza. Celok tvorí amfiteáter, ktorému ako premietacia plocha slúži zadná stena škôlky a ktorého najvyšší bod korunuje altánok vychádzajúci z návrhu Ľubice Mildeovej.

Prejsť záhradou Škôlky teda prináša intenzívny zážitok. Zelený areál, prirodzene vytvárajúci relaxačnú, odpočinkovú atmosféru, postupne odkrýva množstvo hravých i kontemplatívnych detailov. Ponúkajú zdanlivo nekonečný zástup možností, kde návštevník/čka môže spočinúť a až následne si postupne začať všímať, že žiadne z týchto miest nie je len obyčajným sedením. Každý z objektov je nielen odpoveďou na praktickú otázku Ako tu budeme fungovať (stretávať sa, oddychovať, pracovať, hrať, sadiť a pestovať…)?, ale tiež svojbytným výrazom špecifického autorského uvažovania. Formu a funkciu dopĺňa príbeh, ktorý každému kusu dáva výnimočný charakter. Objekty zachytávajú rôzne obdobia činnosti združenia ako aj rôzne prístupy k práci s daným terénom. Niektoré z nich sú v štádiu rozpracovanosti, viac alebo menej perspektívne prototypy. Natrafíte tu tiež na momenty, v ktorých je na mieste sa spytovať, či ide o ono povestné súčasné umenie, alebo len skládku chystaného materiálu. (V prípade neustále budujúcich Periférnych centier je viac ako možné, že to bude tá druhá možnosť.) Diela vo všetkých fázach tu koexistujú harmonicky, súbežne, a po dozretí funkčne zapadajú do každodenného miestneho života. Krajinnú galériu v okolitej prírode tak Škôlka dopĺňa o galériu „záhradnú“, domáckejší environment, ktorý verne dokumentuje život kultúrneho centra v celej jeho rôznorodosti. Škôlka ako taká je otvoreným pracovným prostredím, do ktorého vstupujú jednotliví umelci a umelkyne, ale aj domáci a širšia verejnosť. Tvorivý proces neizoluje a nemystifikuje, ale otvorene ponúka k zásahom, spolupráci a využitiu. Veľké sústo rekonštrukcie je totiž z podstaty staršej budovy nikdy nekončiacim procesom. Samotná Škôlka vo svojej novej funkcii je teda tvorená po kúskoch. Niektoré sú praktickým riešením, iné krízovým manažmentom, ďalšie hravým objavovaním. Niektoré uľahčujú prevádzku priestoru, ďalšie slúžia pre radosť návštevám. A všetky predstavujú unikátne tvorivé príležitosti pre umeleckú komunitu.

Matej Fabian vo veľkom ateliéri počas práce na maľbe Crash pre Jednotu č.5

Pobyty a podnety

Možnosť koncentrácie na tvorbu, rozvíjanie myšlienky sprítomňovania umenia vo vidieckom prostredí, aj prírodné krásy a zmena stereotypu patria k tomu, čo si najviac cenia rezidenti a rezidentky na pobytoch v Škôlke. Pri príležitosti päťročnej prevádzky rezidencií v kultúrnom centre štrnásť z nich takto zhodnotilo svoje skúsenosti v evaluačnom dotazníku. Jednohlasne je v ňom zachytený pozitívny prínos, ktorý im poskytol tvorivý pobyt v Dúbravici. V rámci práce v Škôlke si respondenti a respondentky pochvaľujú možnosť realizovať dielo od konceptu až po fyzické zhmotnenie, pre viacerých bola prínosná skúsenosť s tvorbou neštandardného diela (veľkoformátová maľba či realizácia architektonického alebo dizajnérskeho riešenia miestnych potrieb). Pozitívne sú tiež hodnotené kvality samotného prostredia Dúbravice, teda pokoj a ticho vidieka. Významné negatíva nikto z pobytu nepomenováva, ako podnety na zlepšenie sú formulované len detaily vyplývajúce zo špecifických potrieb zúčastnených autorov a autoriek. Niektorí by napríklad ocenili vypaľovaciu pec na keramiku, iní zas rýchlovarnú kanvicu (druhá zmienená už je v súčasnosti v Škôlke v plnej prevádzke). Dotazovaní rezidenti a rezidentky sa zhodujú, že by sa na pobyt do Dúbravice vrátili a viacerí tak už aj spravili. Rolu v tom iste zohráva aj ďalší pozitívne hodnotený aspekt – personálna podpora miestneho tímu, autentické nadšenie a stretnutia so zaujímavou tvorivou komunitou.

Pre autorov a autorky tak Škôlka prináša čas vzácneho pracovného sústredenia a inšpiráciu zážitkom konkrétnej lokality. Ich pôsobením však nie je rozvíjané len jedno konkrétne prostredie, areál bývalého zariadenia pre deti. Škôlka je východzím bodom nielen pre objavné prechádzky po okolí, ktoré prostredníctvom umeleckých zásahov rozvíjajú zážitok z (ne)známych prírodných krás Severného Podpoľania. Je to miesto, kde dostanete kľúč, mapu, inštrukcie aj legendy k vykročeniu do ďalších smerov. No Škôlka je taktiež  bodom, ktorý koncentruje a priťahuje. Neustálym zlepšovaním materiálnych podmienok ale i menej prozaickým obohacovaním umeleckého, myšlienkového a konceptuálneho podhubia, predstavuje dôležitý bod na kultúrnej mape Slovenska. Ako ukazujú princípy kreatívneho priemyslu, vybudovaním kultúrneho fenoménu sa lokalita stáva príťažlivou pre jednotlivých ľudí, ale aj projekty, podnety, idey a prepojenia. V lokálnom význame môže Škôlka naďalej  pre svojich bezprostredných susedov znamenať predovšetkým miesto, kde sa deti môžu baviť na preliezkach či v altánku, kde sa stretávajú rodičia s malými deťmi, kde miestni nájdu kreatívne možnosti na trávenie voľného času. Popri sociálno-komunitnej funkcii však je v Škôlke vytrvalo rozvíjané laboratórium pre kultúru na vidieku, ako to presne charakterizujú jeho zakladatelia. V základných princípoch laboratória je skúšanie.  Súčasťou takéhoto hľadania bez vopred jasného výsledku je nevyhnutne sloboda. A tak je Škôlka aj po štyridsiatich rokoch naďalej miestom vzácne slobodnej hry. Tá nielen deťom, ale nám všetkým môže priniesť radosť, ale aj nové riešenia a perspektívy. Stačí im zostať otvorení.

Text vznikol počas rezidencie autorky – tvorivého pobytu v periférnom kultúrnom centre Škôlka, ako súčasť programu Laboratória súčasnej kultúry na vidieku.