V roku 2011 sa Branislav Nikolic zúčastnil prvého ročníka nášho artcampu Landscape Revisited, kedy vytvoril jedno z našich ikonických diel Field on Fire (@https://perifernecentra.com/landscape-revisited-dubravica-2011/#jp-carousel-2220).

Tento rok sme ho pozvali na individuálnu rezidenciu, počas ktorej vytvoril v priestore detského ihriska v areály kultúrneho centra Škôlka drevený objekt.

Branislav Nikolic, Ice Cream (Zmrzlina), dub, akryl, 220x300x220cm

Technická asistencia Marek Halász, Andrej Poliak

Foto: Andrej Poliak

Počas jeho pobytu v Dúbravici s ním urobila rozhovor Zuzana Duchová.

Branislav Nikolić: Vychádzam z reality

Vyštudoval maľbu v Novom Sade absolvoval stáž na The Dutch Art Institute v meste Enschede v Holandsku. Pôsobil ako pedagóg, venoval sa i publikačnej činnosti, aktívne pôsobí ako dramaturg v srbskom centre umenia Jalovik Art Colony a je tiež zdatným dizajnérom. Na Slovensko sa vždy rád vracia a nedávno dokončil svoju poslednú realizáciu pre kultúrny priestor Periférne centrá v Dúbravici.  

Tvoja nadrozmerná drevená socha zmrzliny na mňa pôsobí ako návod na vysvetlenie klimatickej krízy deťom, mal si aj tento zámer, upozorňovať na klimatické zmeny a výkyvy teplôt, topenie ľadovcov?

Pracoval som s miestom – tým je areál bývalej škôlky. Túto konkrétnu sochu som mal už dlhšie v hlave. Áno, mohli by sme tam vidieť aj tento odkaz, pre mňa symbolizuje aj pripomienku môjho detstva – keď si naberieš príliš veľa zmrzliny, môže popadať.

Je to ale sochárske dielo, ktoré je na pomedzí dizajnu, čiže má aj praktický účel – funguje aj ako lavička. Zaujímaš sa aj o architektúru a tvoríš land art, kde sa zobrali všetky tieto vplyvy?

Som pôvodne maliar. Aj môj otec bol maliar, takže to bolo pre mňa niečo bežné, ale vždy som mal rád sochu. K experimentálnejším polohám svojej tvorby som sa odvážil až po študijnom pobyte v Holandsku. Nie že by mi to predtým niekto zakazoval, ale tak to vyšlo. Rád reagujem na svoje prostredie a okolie, médium, čiže prostriedky tvorby, sú pre mňa potom druhoradé. Čiže možno som potom aj dizajnér.

Robil som jednu zákazku pre katolícky kostol v Grazi. Vtedajší uvedomelý kňaz Hermann Glettler, ktorý je zároveň umelcom, videl moje práce s nájdeným drevom a požiadal ma o dizajn spovedelníc. Práca vzišla zo vzájomnej komunikácie. Štruktúra, ktorú som predtým používal na dekoratívne obrazy a objekty tak dostala ďalší význam a odkazy na prístrešky, utečencov, rôzne farby môžu symbolizovať rôznych ľudí… Spovedelnica je tiež symbolom obnovy a takéto dielo vo verejnom priestore odkazuje na to, že sme si všetci rovní. Farnosť v Grazi to dielo úplne prijala a pochopila. Mám pocit, že viac, ako keď bola iná variácia vystavená v galérii v Rijeke v roku 2018. Som rád, keď sa mi podarí hrať medzi umením a reálnym svetom, umením a dizajnom, keď moje diela ľudia pochopia. Myslím, že umenie by malo byť pre všetkých, nemusia si nutne uvedomovať, že ide o umenie, ale mohlo by slúžiť všetkým.

Tvoja práca je tiež veľmi ekologicky uvedomelá, tým, ako recykluješ a redukuješ odpad.

Jednak rád robím dočasné inštalácie, ktoré časom zmiznú, pretože si myslím, že vo svete je už aj tak veľa vecí. Nenazval by som sa konceptuálnym umelcom, ale môžeš tam vidieť pravdaže aj ekologické témy. Môj postup vychádza z reality – skúšam, robím a potom to dostane zmysel. Tvorba je pre mňa určitý proces a nikdy neviem, čo presne bude na jeho konci.

Asi to zmysel má, keď si dostal v roku 2013 srbskú cenu za experimentálnu architektúru.

Bol to jeden z mojich najviac medializovaných projektov, na ktorom som ja paradoxne neurobil nič, iba pozoroval. V tomto projekte som bol vlastne iba kurátor, hlavný architekt bol Boban, Róm z osady. My dvaja sa môžeme baviť na rovnakej úrovni a potľapkávať po pleciach, ale on bol reprezentantom iného typu “dizajnérskeho myslenia”. Bežne sa nezaujímame o myslenie Rómov, iba žijeme vedľa nich. Bolo pre mňa inšpiratívne zoznámiť sa s ich spôsobom života a obydliami a učiť sa od nich.

Akurát by som to nenazval experimentálna architektúra, pretože týmto spôsobom žijú na svete milióny ľudí. Pýtal som sa ho, ako stavia a jeho kľúčový prístup bol: Ako si to situácia vyžaduje. Keď treba horizontálny tvar, použije sa horizontálny, keď vertikálny, tak ten. Treba proste zaplniť dieru. Je to vlastne čistá funkcia, je jedno, ako to vyzerá a to je na tom pomerne bláznivé. Po tom, čo strávil určitý čas so mnou už začal premýšľať o farbách, či niekam dá kus modrej, bielej… tak som sa bál, či som ho “nepokazil”. 🙂 Ja som ho do ničoho netlačil, len som pozoroval jeho rozhodnutia.

Pracuješ s nájdeným materiálom, odpadom. Teraz je množstvo takýchto iniciatív, stáva sa to aj módnou vlnou, nemyslíš?

Pokiaľ bude recyklácia a ekologický životný štýl módou, nemám absolútne nič proti. Jediný problém s módnymi vlnami je ten, že po roku-dvoch opadnú. 

http://branislavnikolic.net

Rezidenčný pobyt z verejných zdrojov podporil Fondu na podporu umenia